bakteria
História, Zaujímavosti

Ako vo svete bez antibiotík lekári liečili infekcie?

Dnes máme tabletky na všetko. Nevieme zaspať? Dáme si tabletku. Bolí nás hlava? Dáme si tabletku. Máme v tele nejaký zápal? Dáme si tabletku. Bezpochyby lieky a antibiotika prispeli ku kvalitnejšiemu životu všetkých nás. Kľudne môžeme povedať, že vývoj antibiotík a iných antimikrobiálnych terapií je najväčším úspechom modernej medicíny, píše portál theconversation.com.

Objav penicilínu bol náhoda

Vôbec prvým antibiotikom, ktoré sa podarilo vytvoriť, bol penicilín. Objavil ho Alexander Fleming a to v roku 1928. Zaujímavosťou ale je, že k tomuto objavu došiel náhodou. Fleming potom, ako sa vrátil z dovolenku, tak našiel v Petriho miske pleseň na baktériách Staphylococcus. Všimol si, že pleseň bráni baktériám okolo nej v raste. Čoskoro zistil, že pleseň produkuje chemikáliu sebaobrany, ktorá dokáže zabíjať baktérie. Túto látku nazval penicilín.

No častokrát sa zabúda na muža menom Selman Abraham Waksman, ktorý sa pokladá za otca modernej medicíny. Dôvodom je, že zaviedol postupy, ktoré viedli k vývoju mnohých antibiotík. Zaujímalo vás ale niekedy, čo používali lekári a liečitelia predtým, ako sa zrodili antibiotika?

Čo používali lekári a liečitelia pred antibiotikami?

Alternatívne postupy liečenia sa používali na liečbu infekcií už od staroveku, ale žiadny postup nebol tak spoľahlivý, bezpečný a účinný ako moderná antimikrobiálna terapia.

Krv, pijavice, ale i ortuť

Jednou z najčastejších metód, ako liečitelia liečili svojich pacientov, bolo pomocou „krviprelievania“ (Bloodletting). Mnohé lekárske príručky od staroveku odporúčali vypúšťanie krvi z tela pacienta. Táto metóda liečby vznikla v roku 1000 p.n.l. a používala sa až do polovice 20. storočia.

Bloodletting je založený na starodávnej lekárskej teórii, že štyri telesné tekutiny (krv, hlien, čierna žlč a žltá žlč) musia zostať v rovnováhe, aby sa zachovalo zdravie. Predpokladalo sa, že infekcie sú spôsobené nadbytkom krvi, preto bola krv postihnutému pacientovi odobratá.

Ďalšou bežnou metódou bolo baňkovanie. Pod týmto lekárskym postupom rozumieme prikladanie sklenených nádobiek s nahriatym vzduchom na pokožku. Výsledkom bolo, že sa vytvorilo vákuum, porušili sa malé krvné cievy a došlo ku krvácaniu pod kožou.

Jednou z ďalších metód liečenia ľudí, bolo za pomoci využívania pijavíc. Touto metódou liečitelia nahrádzali krviprelievania.

Zaujímavosťou ale je, že teoreticky krviprelievanie malo svoje opodstatnenie. Dôvodom je, že infekcie na to, aby sa mohli replikovať, tak potrebujú k tomu železo. Železo sa prenáša pomocou hemoglobínu, ktorý je súčasťou červených krviniek. Teoreticky malo menej červených krviniek za následok menej dostupné železo na udržanie bakteriálnej infekcie.

Zlúčeniny ortuti

V minulosti sa používali zlúčeniny ortuti na liečbu syfilisu a to od roku 1363 do roku 1910. Zlúčeniny sa mohli aplikovať na kožu, užívať orálne alebo injekčne. Táto metóda však so sebou priniesla aj viacero vedľajších nepriaznivých účinkov na ľudské telo. Tento lekársky postup mohol spôsobiť napríklad poškodenie kože a slizníc, poškodenie obličiek a mozgu a dokonca aj smrť. Lekári používali pri liečebných postupoch aj látku Arsfenamín, čo je derivát arzénu. Hoci to bolo účinné, vedľajšie účinky zahŕňali zápal zrakového nervu, záchvaty, horúčku, poškodenie obličiek a vyrážku. Našťastie v roku 1943 penicilín nahradil tieto liečby a zostáva terapiou prvej línie pre všetky štádiá syfilisu.

Používali sa aj bylinné prípravky

Samozrejme, lekári a liečitelia používali aj rôzne bylinné terapie. Napríklad Chinín sa používal na liečbu malárie. Pôvodne bol izolovaný z kôry cinchona, ktorý pochádza z Južnej Ameriky. Dnes na liečbu choroby používame syntetickú formu chinínu.

„Predtým sa kôra mochyne vysušila, rozdrvila na prášok a zmiešala s vodou, aby ju ľudia pili.“

Na liečbu malárie sa používala aj látka artemisinín, ktorá bola syntetizovaná z rastliny Artemisia annua.

Možno ste to nevedeli, ale v starodávnom liečiteľstve zohrával dôležitú úlohu aj med, ktorý sa používal na hojenie rán.

„Použitie medu na hojenie rán sa datuje od Sumerov v roku 2000 pred Kristom. Vysoký obsah cukru môže dehydratovať bakteriálne bunky, zatiaľ čo kyslosť môže brzdiť rast a delenie mnohých baktérií. Med má tiež enzým, glukózooxidázu, ktorý redukuje kyslík na peroxid vodíka, ktorý zabíja baktérie.“

Mimochodom, aj dnes sa využívajú vlastnosti medu vo viacerých liečivách. Používa sa napríklad na podporu hojenia popálenín.

Boj proti antimikrobiálnej rezistencii

Aj keď sa niektoré z týchto starovekých terapií ukázali ako dostatočne účinné na to, aby sa v nejakej forme používali aj dnes, celkovo jednoducho nie sú tak dobré ako moderné antimikrobiálne látky pri liečbe infekcií. Treba ale povedať, že je smutné, že vďaka nadmernému a nesprávnemu používaniu sú antibiotiká čoraz menej účinné. Je teda možné, že jedného dňa sa možno dostaneme o niekoľko storočí dozadu.

Novší príspevok Predchádzajúci príspevok

Mohlo by sa Vám tiež páčiť