Ľudstvo si prešlo obdobím hrubého agresívneho rasizmu, z ktorého sa viní doteraz. Dnes si dávame priam puritánsky pozor, aby sme náhodou nespomenuli farbu pleti svojho kamaráta, aj keď je to niekedy až zbytočne obmedzujúce. No vieme, že to tak nebolo vždy.
Od nepamäti ľudstva sa s inými etnikami s obľubou obchodovalo. Všetci poznáme krvavú tému Ku-Klutz-Klanu, alebo smutné obdobie bavlnovníkových plantáží. Pre predstavu tejto situácie odporúčam knihu Chalúpka strýčka Sama, ktorá nakoniec vyprovokovala vojnu severu s juhom a umožnila tak definitívny zákaz otrokárstva. Aj keď situácia naberala lepší smer, bežní ľudia si ešte dlho zvykali, že černosi sú odteraz ľudia s rovnakými právami. Ľudom tak nebolo divné ani po zákaze otrokárstva zriaďovať a navštevovať takzvané ľudské ZOO.
Ľudia s rozličných etník, ako Afričania, Indiáni, Aziati alebo aj Eskimáci, boli vystavovaní vo výbehoch, alebo klietkach. Tie boli zariadené tak, aby čo najvernejšie pripomínali ich „prirodzené prostredie„. Takéto záhrady sa tešili obľube najme v Nemecku, kde bol populárny sociálny Darwinizmus a ktoré preto čakali ešte dve kruté vojny. Afričania boli často vystavovaní v klietkach spolu s opicami, aby demonštrovali ich spoločný pôvod. Ľudské Zoo ale neboli výhradou len Nemecka. Vznikali vo všetkých veľkých mestách ako boli Paríž, Londýn, New York, Moskva alebo Barcelona.
Boli často vystavovaní spolu s opicami.
Ľudské ZOO vynášali svojím majiteľom nemalé zisky a tešili sa veľkej obľube. Jeden z takýchto obchodníkov bol Carl Hagenbeck. Ako prvých doviezol Laponcov a obyvateľov ostrova Samoa, vystavoval ich ako „čisto naturálny národ„. V Paríži, Londýne a samozrejme Berlíne ako ďalších vystavoval Núbijcov s divokými šelmami zo Sudánu. Pre veľký úspech si nechal doviezť aj Inuitov do vlastnej prevádzky v Hamburgu.
Geoffroy Saint-Hilaire, riaditeľ Francúzskej zoologickej záhrady usporiadal dve takéto výstavy. Hlavnými hrdinami boli znova Núbijci a Inuiti. Úspech bol obrovský, návštevnosť sa zdvojnásobila a výstavu preto krát zopakovali.
Na Francúzskych svetových veľtrhoch bola v roku 1878 prezentovaná „černošská dedina“, v ktorej bolo približne 400 ľudí. Väčšina z nich bola nútená vystupovať polonahá alebo nahá úplne. Návštevnosť činila až 28 miliónov ľudí. Ďalšie výstavy však prekonali aj tento rekordný počet návštevníkov.
Ako to ale vnímali vystavovaní ľudia? V Berlíne boli vystavené 2 rodiny Eskimákov. Tie neskôr prijali kresťanstvo a v snahe zapadnúť aj Nemecké mená. Nemali však žiadnu imunitu voči naším kiahňam a tak všetci zomreli do pol roka. Otec jednej z rodín si viedol denník, ktorý sa zachoval do dnes a prináša nám lepšiu predstavu o ich pocitoch a problémoch.
Posledná ľudská záhrada sa konala v roku 1958 v Bruseli. Dodnes sú ale prípady, keď turistická vyhliadková trasa cielene vedie cez súkromie domorodých obydlí. V závere článku si môžete pozrieť niektoré z mnohých plagátov propagujúcich ľudské výstavy.
