Rozvoj a budúcnosť genetiky človeka

Pred dvoma rokmi sa na titulkoch svetových médií objavila kontroverzná správa. Doktor Jeff Steinberg z Inštitútu plodnosti (Fertility Institute) so sídlom v New Yorku a Los Angeles oznámil, že v priebehu niekoľkých mesiacov ponúkne párom, ktoré plánujú priviesť na svet dieťa, možnosť aby si sami zvolili niektoré črty svojho potomka – farbu vlasov, očí, či dokonca farbu pokožky. Technika, ktorá to umožňuje sa volá preimplantačná genetická diagnóza (PGD). Proces prebieha tak, že z pohlavných buniek rodičov sa in vitro vypestujú embryá, ktoré sa následne testujú na prítomnosť dedičných genetických ochorení. Embryo, ktoré úspešne prejde testom sa prenesie do matkinej maternice a jeho vývoj ďalej pokračuje ako pri normálnom tehotenstve. S pomocou tejto techniky, ktorá primárne slúži na diagnostiku genetických ochorení, je možné kontrolovať mnoho rôznych genetických faktorov, vrátane kozmetických čŕt potomka. Správa vzbudila očakávanú vlnu kritiky od náboženských skupín, bioetických aktivistov ako aj od lekárov a vedeckých pracovníkov, ktorí spochybnili Steinebrgove schopnosti naplniť svoje prehnané ambície. V dôsledku mediálnej búrky sa Steinberg stiahol a zrušil svoju ponuku na dizajnovanie ľudských bytostí, naďalej však spolu so svojim lekárskym teamom ponúka možnosť zvoliť si pohlavie dieťaťa. K celej kauze sa vyjadril takto: „Genetika je budúcnosť medicíny. Ak s tým ma niekto problém, mal by sa zamyslieť nad svojou morálkou a pripraviť sa na to, že nemožno zastaviť ďalší pokrok v tejto oblasti.“
     
Nový americký genetický výskum odhalil, že v priebehu vývoja civilizácie sa zhoršujú tie gény, ktoré sú takpovediac zodpovedné za ľudskú inteligenciu. Výsledky výskumu zhrnul vo svojej štúdii profesor genetiky Stanfordskej univerzity Gerald R. Crabtree. Štúdiu publikoval v dvoch častiach v magazíne Trend in Genetics. Polemizuje v nej s vedeckým predpokladom, podľa ktorého priemerná úroveň inteligencie sa neustále zvyšuje.

V prvej časti štúdie uvádza, že za naše duševné schopnosti vďačíme asi päťtisíc génom. Lenže poškodenie čo len nepatrného množstva z nich môže spôsobiť výrazný pokles duševných schopností a duševného výkonu. V druhej časti píše, že v priebehu vývoja spoločnosti došlo k ukončeniu prirodzeného výberu, ktorý vyselektoval tie génové kombinácii, ktoré boli pre duševnú činnosť menej vhodné a účinné.
     Crabtree píše: ,,Schopnosť abstraktného myslenia sa začala vyvíjať u našich pravekých predkov žijúcich v Afrike, keď si začali vytvárať obydlia a začali loviť. Slabší a menej schopní mali problém prežiť. Neskôr, v civilizovanejšom prostredí, už bez väčších problémov prežili aj tí, ktorí mali slabšie schopnosti. Rozvoj poľnohospodárstva viedol k vzniku väčších sociálnych celkov, ktoré už dokázali lepšie ochrániť slabších a zraniteľnejších. Zároveň ale od nich dedili aj „slabšie“ gény. Ten lovec alebo pestovateľ, ktorý nebol zodpovedný alebo schopný zabezpečiť pre seba a svojich blízkych obživu či obydlie, spolu so svojimi potomkami vymrel. Oproti tomu podobne nezodpovedný alebo neschopný manažér z Wall Street dostáva vysoké odmeny, vďaka ktorým je považovaný za skvelého.“
     
Britský genetik sa pokúša zistiť, akým tempom sa menila génová výbava ovplyvňujúca ľudskú inteligenciu. Z toho potom vyvodzuje záver, že naše emocionálne a duševné schopnosti dosiahli svoj vrchol zhruba pred 2000-6000 rokmi. Cabtree si dokonca myslí, že keby sa nejaký aténsky občan spred troch tisícročí dnes znovu narodil, zrejme by patril medzi najbrilantnejšie mozgy: svojou prvotriednou pamäťou, vynikajúcim myslením, vlastnými myšlienkami rozvíjanými v širšom kontexte a jasnými a podstatnými pohľadmi na dôležité veci.
     
Crabtree sa však budúceho vývoja až tak veľmi neobáva, pretože genetická veda v budúcnosti dokáže korigovať ďalšie zlomy v našej génovej výbave. Podobne sa negatívneho vývoja neobáva ani oxfordský profesor Robin Dumbar, podľa ktorého ide aj o to, čo nazývame inteligenciou. Uvádza príklad, že v dávnych dobách zohrávala veľkú rolu napríklad schopnosť priestorového vnímania (a tomu zodpovedajúca génová a mozgová výbava), potrebná na presné mierenie na cieľ. Dnes je pre našu myseľ rovnako veľkou výzvou iný rozmer inteligencie: nevyhnutnosť spolupráce, vnímanie, pochopenie a riadenie zložitejšieho sveta, alebo starosť o budúcnosť našich detí. Súhlasí so svojím vedeckým kolegom, že negatívne génové zlomy, ktoré ľudstvo v budúcnosti čakajú, vďaka vývoju genetickej vedy dokážeme korigovať – ak sa, samozrejme, ľudstvo dovtedy nezničí, dodáva profesor Dumbar.
     Či už ide o dizajnérov bábätiek alebo tvorcov robotov, rôzne vedecké scenáre našej budúcnosti zamestnávajú ľudské mysle a vyvolávajú na jednej strane nadšenie, a na druhej obavy a hrôzu. Nespočetné množstvo kníh a filmov prinieslo obraz odvrátenej stránky vedeckého pokroku, ktorý môže stvoriť bezútešný svet v prípade, že veci zájdu príliš ďaleko a vymknú sa svojim tvorcom z rúk. Jednou z posledných vízií je to, že genetika sa môže ľuďom vymknúť z pod kontroly.     
     Búrlivý vzťah Homo sapiens a vedy od počiatku vekov osciluje medzi láskou a nenávisťou. Je to vzťah plný paradoxov. Na jednej strane nám rozmach vedeckého myslenia pripomína, že sme malou súčasťou obrovského celku. A nie je to iba vesmírny rozmer vedeckého poznania, ktorý nás môže priviesť k myšlienkam o vlastnej bezvýznamnosti. Stačí si uvedomiť, že každý jeden centimeter nášho tráviaceho traktu obýva 100 miliárd živých baktérií, čo je číslo prevyšujúce počet všetkých ľudí, čo kedy žili. Veda nám tiež hovorí, že naše emócie sú v skutočnosti iba chemickými reakciami v mozgu a najzákladnejší program nášho tela je odovzdať svoje gény. Na druhej strane veda dáva ľuďom do rúk moc kontrolovať svoje životné prostredie a skúsiť si „hru na bohov.“

TENTO ČLÁNOK BOL NAPÍSANÝ V RÁMCI SÚŤAŽE S NAŠÍM MAGAZÍNOM A NEBOL NIJAKO EDITOVANÝ.

Rebeka Zembjaková

Vaše komentáre sú vítané
Novší príspevok Predchádzajúci príspevok

Mohlo by sa Vám tiež páčiť