Rumunsko: keď vám chudobná krajina dá mnoho. Milcoveni je dedina, v ktorej zastal čas, chcete sa pozrieť?

Čo si predstavíte, keď vám niekto hovorí o návšteve Rumunska? Zrejme nevidíte bohatstvo a prepych, ale v mysli vám skôr nabehne obraz nedostatku a chudoby. No skrýva krajina práve to?

Určite by ste sa radi šli pozrieť do tých najkrajších častí sveta. Išli by ste sa pozrieť do Bukurešti? Prešli by ste sa Transylvániou? Rumunsko skrýva mnoho nádherných miest. Nájdete tam aj také, v ktorých máte pocit, že čas nielenže spomalil, ale aj zastal (doslova to uvidíte o niečo nižšie). Kone, vozy, žiadna asfaltová cesta, väčšinou len starší ľudia a deti na prázdninách. Predstavujem vám dedinku Milcoveni.

Takto vyzerá bežný deň miestnych obyvateľov v lete.

Foto: Ľubica Račeková

Z dediny, ktorá je neďaleko srbských hraníc odišlo mnoho obyvateľov. Veľa z nich teraz pracuje v Taliansku, kde sú lepšie platy. V dedine podľa Filipeho zostali najmä starí ľudia, deti a matky.

Filipe je z Portugalska a v Milcoveni strávil rok ako dobrovoľník, pričom pomáhal miestnej komunite. Najmä deťom, na ktoré bolo počas leta zameraných množstvo projektov a jedného z nich som sa zúčastnila aj ja.

Marabu Camp

Foto: Ľubica Račeková

Do Milcoveni som sa dostala vďaka organizácii A.D.E.L., ktorá ponúka mladým ľuďom zo Slovenska možnosť využiť program Erasmus+, vždy približne na týždeň. Ja som v tejto rumunskej dedinke strávila desať dní a trúfam si povedať, že ma to zmenilo… ale o tom neskôr.

Miestny kultúrny dom.

Foto: Ľubica Račeková

Ľudia v dedine žijú skromne. Z toho, čo dopestujú a z mäsa a produktov zvierat, ktoré chovajú.

Foto: Ľubica Račeková

Milcoveni má aj tri obchody, no: ,,… ponúkajú len základné potraviny, aby ľudia prežili,“ povedal mi Filipe a dodal: ,,z času na čas chodia miestni do najbližšieho mesta (Oravita), pričom si medzi sebou požičiavajú autá. Inak by sa totiž do mesta nedopravili. Žiadna verejná doprava tu totiž nefunguje.“ Ja som si v nich nikdy nevšimla pečivo, no napríklad piva mali vždy dosť.

Sortiment jedného z obchodov v Milcoveni.

Foto: Ľubica Račeková

Vyššie som spomínala, že v dedine to vyzerá, ako keby tam zastal čas. Hlavná cesta v dedine nebola z asfaltu. A dôvod? Nie že by asfalt nepoznali, to si nemyslite, ale situácia je tam veľmi podobná tej na Slovensku. Korupcia v krajine totiž asi jediná nezaspala. Starosta (obcí Milcoveni, Berliste, Iam a Rusova) mal peniaze na cestu, no ušiel s nimi. ,,Korupcia v politike je veľký problém v Rumunsku,“ hovorila nám Rumunka Laura, vedúca projektu. Počas jedného večera nám tiež prezradila, že práve kvôli korupčným kauzám je veľa rumunských politikov vo väzení. Hovorila som jej, že na Slovensku je to dosť podobné. S tým rozdielom, že u nás za to nikto „nesedí“.

A toto je ten dôvod, prečo som písala, že v dedine čas zastal. Na miestnom kostole boli hodiny nakreslené.

Foto: Ľubica Račeková

Projekt, ktorého som sa zúčastnila, bol zameraný na kreatívne recyklovanie. Z dreva, použitých plastových fliaš, pneumatík a iných znova-využiteľných materiálov sme vyrábali hračky pre miestne deti. Tiež sme zveľaďovali ihrisko, o ktoré sa postarali mladí ľudia z projektov pred nami. Šmýkali a hojdačky dostali deti od sponzora.

Foto: Ľubica Račeková

Napriek tomu, že ľudia v dedine nežijú v prepychu, pomoc im nerobí žiaden problém. Napríklad, jeden pán nám daroval dosky, ktoré mal pred domom. Mohli sme si zobrať toľko, koľko sme potrebovali. A my sme z nich robili domček pre deti.

Foto: Ľubica Račeková

A aj keď nám miestni ľudia takmer nič nerozumeli, nevadilo im „rozprávať“ sa s nami. Išlo to aj bez slov. Úsmevom. Alebo porozumením, deti nám začali asistovať aj bez toho, aby sme im niečo povedali. Najprv nás chvíľu pozorovali a presne pochopili, čo majú robiť.

Po desiatich dňoch v Milcoveni sme s ďalšími štyrmi dievčatami zo Slovenska zostali dva dni v hlavnom meste Srbska. Belehrad je prekvapivo nádherný a má očarujúce miesta, no odrazu to bolo úplne iné. Ľudia sa ponáhľali, neusmievali. Boli akýsi zamyslenejší a utrápenejší. A to aj napriek tomu, že ich životy sú zrejme úplne odlišné od dedinčanov z Rumunska.

Táto skúsenosť ma donútila zamyslieť sa. Veľa z nás si myslí, že tieto veci vníma a vie o nich. O tom, že bohatstvo nie je to najpodstatnejšie. A napriek tomu sa stále na niečo sťažujeme. No je to, čo nás trápi také podstatné? Pokiaľ niekto z rodiny nie je vážne chorý, a to jediné, čo chýba je zdravie, je naozaj potrebné ľutovať sa, hromžiť a náhliť sa stále za niečím?

Nemoralizujem, len sa zamýšľam. Dúfam, že sa vám tento krátky výlet páčil, ak áno, môžete ho prežiť aj sami. Miestni v Milcoveni by vás určite s radosťou privítali. Podľa Filipeho sú však veľmi zvedaví. Takže, ak by vám to nevadilo, neváhajte. Väčší pokoj nájdete len málokde. Napojíte sa tam na inú sieť, akou je wifi.

Ešte niečo z mojej galérie:

Vegetariánska večera „na rumunský spôsob“:

Foto: Ľubica Račeková

Túlavé psy sú v Rumunsku veľkým problémom. No sú obzvlášť prítulné a vďačné za jedlo. Čiku zachránil práve Filipe, stala sa z nich nerozlučná dvojka.

Foto: Ľubica Račeková