Foto: webumenia.sk

Wilsonovo Mesto, Prešporok, Bratislava – (ne)slovenské hlavné mesto

Za čias studenej vojny z nej chceli spraviť moderné socialistické mesto. Po nežnej revolúcii sa pomaly začala meniť v modernú európsku metropolu. Aj to je ale častokrát len vecou názoru. Perla na Dunaji alebo Pažravá pri Viedni? Raz darmo, hlavné mesto našej krajiny väčšina ľudí buď miluje alebo neznáša. Čo ale bolo na počiatku Bratislavy čo by hlavného mesta Slovákov? Bola vôbec Slovenským mestom, keď sa formovalo Československo?

Do 12. storočia bola dnešná Bratislava slovenské mesto, resp. slovanské. Neskôr sa ale dostalo na rozhranie Rakúska a Uhorska, ktoré si neraz vymenili vplyv na Prešporok (nemecky Pressburg, maďarsky Pozsony). Popri maďarskej a nemeckej národnosti sa tu neskôr nachádzalo veľa Židov, Rómov, Čechov či dokonca Chorvátov. Slováci boli dlhé stáročia oproti Maďarom a Nemcom v menšine, a tiež v nižšom postavení. To ale neznamená, že mesto ako také nemalo veľký význam.

Foto: via bratislavskenoviny.sk

V časoch, keď nemalú časť Uhorska obsadili Turci, bola dnešná Bratislava hlavným mestom zvyšnej časti Uhorska (1536 – 1783). Ešte na začiatku 19. storočia tam prebiehali uhorské snemy a korunovácie. Samotnú Bratislavu Turci nikdy nedobyli. Ťažké boje ju ale pri iných konfliktoch zasiahli nespočetne veľakrát.

V roku 1782 mala dnešná Bratislava viac ako 33 tisíc obyvateľov a v Uhorsku bola najväčším mestom. Tento počet ale postupne spolu s ubúdajúcimi právomocami v rámci Uhorska klesal. Slovenský vplyv bol za tie stáročia pomerne malý. Napriek tomu tam vzniklo Slovenské národné obrodenie, vychádzali prvé slovenské noviny a bola kodifikovaná spisovná slovenčina. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) to však Slováci v Prešporku mali stále ťažšie, pretože nastala tuhá maďarizácia. Toho dôkazom je aj pomer národností pred a po tomto vyrovnaní.

V okolitých obciach, ktoré sú dnes súčasťou Bratislavy, to bolo s pomerom Slovákov začiatkom 20. storočia o niečo lepšie. Hlavne v Lamači, Dúbravke, Záhorskej Bystrici, Vajnoroch a Rači tvorili väčšinu. Maďarské obyvateľstvo malo vysoké zastúpenie v Podunajských Biskupiciach a Vrakuni. Nemecké zase v Prievoze a Petržalke. V Devínskej Novej Vsi, Jarovciach a Rusovciach bolo dokonca dominantné chorvátske obyvateľstvo. Bratislava bola teda naďalej „multi-kulti“.

Keď sa mení mapa, zanikajú staré a vznikajú nové štáty, väčšinou sú ich hlavné mestá tie, ktoré boli prirodzenými historickými centrami národného, politického a kultúrneho života oného národa. Pri Bratislave to ale takto nebolo. Začiatkom 20. storočia sa nikomu v tomto meste i mimo neho ani nesnívalo, že by sa mohlo stať hlavným mestom Slovákov. Jeho ekonomické zázemie predstavovali hlavne Nemci, no za prvé dve desaťročia sa menila hlavne pozícia Maďarov, ktorí sa správali ako „vládnuci národ a ani chvíľu im nenapadlo predpokladať, že by sa našla na svete moc, ktorá by ich štátne hranice naštrbila.“

Nemecké a maďarské meštianstvo nebolo práve jednotné, ale spájala ich jedna vec – výhrady k začleneniu mesta do novovznikajúceho československého štátu. V novembri 1918 sa dokonca konalo protestné zhromaždenie obyvateľov Bratislavy „proti vyňatiu mesta Pozsony z tela maďarskej ľudovej republiky a začleneniu do úplne cudzieho štátu.“ Stanovisko väčšiny ľudí bolo také, že Slováci, ktorí tvorili v meste výraznú menšinu, nemajú na mesto právo, pretože patrilo k Uhorsku a rozvinuli ho Nemci.

Foto: via historickarevue.com

Po vyhlásení vzniku Republiky československej 28. 10. 1918 v Prahe a po martinskej Deklarácii slovenského národa o dva dni neskôr ešte nebolo jasné, ktoré z našich miest bude vyvolené. Úvah bolo mnoho. Hlavným mestom sa mohol stať Martin, ktorý bol národným a politickým centrom Slovákov. Uvažovalo sa aj o Žiline, kde viedli prvé kroky dočasnej slovenskej vlády na čele s Vavrom Šrobárom. Priestorové požiadavky štátnych orgánov vtedy 10-tisícová Žilina nedokázala naplniť. Z podobných dôvodov neuspel ani spomínaný Martin.

Nevie sa presne, prečo vypadla z hry Nitra, no voľba padla na Bratislavu, ktorá mala dobré predpoklady. Na Slovensku bola najväčšia (cca 78 tisíc obyvateľov) a vďaka rokom, kedy bola dôležitým mestom v Uhorsku, mala potrebné „vybavenie“ administratívneho centra, rozvinutý priemysel, školstvo aj obchod. A tak sa stala hlavným mestom Slovákov. Napriek tomu, že v národnej mytológii 19. storočia ju vnímali ako mesto tragického konca Veľkej Moravy kvôli prehratej bitke pri Bratislave v roku 907 a slovenské národné hnutie ju počas vznikania prvej republiky nepovažovalo za dôležitú.

Ešte sme sa ale nedostali k tomu, ako vlastne Bratislavu vzali naši predkovia do náručia svojej novej vlasti, aby z nej napokon hlavné mesto mohlo vzísť. Prvý prezident Republiky československej T.G. Masaryk koncom roka 1918 verejne vyhlásil: „Mesto Prešporok neprináležalo vlastne ani Maďarom, práve tak ako nám. Je to nemecké mesto. My máme ale naň právo, lebo zázemie je slovenské. My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj.“

V Prahe sa potom rozhodlo, že sa Bratislava vojensky obsadí. 1. 1. 1919 československé vojsko vstúpilo do mesta. V meste došlo k menším šarvátkam a zahynulo 15 civilistov. Väčšina obyvateľov sa ale správala pokojne. Župan Samuel Zoch pripravil veľkolepé privítanie dočasnej slovenskej vlády, ktoré síce neprebehlo bez komplikácii, ale napokon, aj za účasti vojska, vyzeralo veľkolepo. Počiatočný odpor starých obyvateľov Bratislavy voči novému režimu postupne poľavoval.

Foto: via http://cdn.iden.sk/

Proces akceptácie Bratislavy ako hlavného mesta slovenskej časti republiky išiel len postupne a nebol bez komplikácií. Prebiehal paralelne s vytváraním povedomia o Slovensku ako takom. A ako sa vlastne z Prešporku stala Bratislava? Stalo sa tak 27. marca 1919, kedy bolo oficiálne prijaté toto pomenovanie. Dovtedy sa okrem dovtedajších prívlastkov uvažovalo hlavne o „Wilsonovom Meste“ podľa amerického prezidenta na znak uznania americkej podpory novej republiky.

Z geografického hľadiska dostala Bratislavu bližšie k dnešnej podobe situácia tesne po 2. svetovej vojne, kedy boli k hlavnému mestu pripojené okolité dediny ako nové mestské časti. Mnohé z nich už predtým súčasťou boli, ale odpojili sa v roku 1848. Navyše k nej boli pripojené obce dovtedy patriace Maďarsku – Jarovce, Rusovce a Čunovo. ČSR žiadali pripojenie ďalších dvoch obcí (Rajka a Beziň), ale tie ostali súčasťou našich južných susedov. V Rajke ešte dodnes žije najväčšia slovenská komunita v Maďarsku, ale to už je iný príbeh…

Stále v inom štáte, párkrát v úplne novom, s viacerými názvami, s väčším či menším významom, s predmestiami či bez, raz tak, raz onak… aj to je siahodlhý príbeh (už teraz) nášho hlavného mesta.

zdroj: svet.czsk.net

zdroj: sk.wikipedia.org

Vaše komentáre sú vítané
Novší príspevok Predchádzajúci príspevok

Mohlo by sa Vám tiež páčiť