vnutorny hlas
Zdroj: labs.openai.com, Vedelisteze.sk

Prečo počujeme vnútorný hlás v našej hlavne, hoci nerozprávame?

Určite sa vám to už stalo a neraz! Počuli ste vo svojej hlave hlas bez toho, aby ste otvorili ústa, bol to váš vnútorný hlas. Zatiaľ čo v niektorých prípadoch to môže hraničiť so šialenstvom, najmä ak ich počujete viac a neriadene, tak vo väčšine prípadov je to normálne. Pýtali ste sa niekedy, prečo počujete svoj hlas?

Nepochybne ho počujete, keď očami čítate knihu, prípadne tento článok. Alebo keď si predstavujete nejakú konverzáciu. Mozog je úžasný orgán, ktorý nám umožňuje v tichosti vyjadrovať svoje vlastné myšlienky, nižšie si povieme, ako je to možné. Na tému sa pozrel portál pushdoctor.co.uk.

Čo je to vnútorný hlas?

Hlas, ktorý počujeme, sa odborne označuje ako „vnútorný monológ“ alebo „vnútorný hlas“. Ide o termín, ktorý sa používa v súvislosti s vnútorným myslením. Ten proces fascinuje vedcov odjakživa. Jedným z tých známejších výskumníkov, ktorý sa venoval tejto problematike, bol Lev Vygotsky, ktorý sa narodil koncom 19. storočia. Teoretizoval, že naša schopnosť využívať vnútornú reč sa vyvinula v detstve, pričom malé deti boli schopné myslieť len nahlas. Ďalším priekopníkom v oblasti reči bol Paul Broca, ktorý skúmal fyzikálny mechanizmus reči. Identifikoval oblasť v prednej ľavej hemisfére mozgu ako životne dôležitú pre tvorbu jazyka a reči štúdiom pacientov s afáziou (ide o pacientov, ktorí trpia stratou schopnosti hovoriť alebo písať).

Na jeho prácu nadviazal nemecký neurológ Carl Wernicke, ktorý začal svoje vlastné skúmanie vplyvu mozgových chorôb na reč. Došiel k záverom, že nie všetky spôsobené problémy s rečou boli previazané s oblasťami mozgu zodpovednými za reč, ktoré identifikoval Broca. Identifikoval oblasť v zadnej ľavej časti mozgu (ktorá bola neskôr označená ako Wernickeova oblasť), ktorá zohráva dôležitú úlohu pri porozumení jazyka.

Nové technológie nám otvorili dvere, ako skúmať túto problematiku

Príchod 20. storočia bol ako na „horskej dráhe“. Zistilo sa, že k spracovaniu a produkcii jazyka prispieva niekoľko susedných oblastí mozgu, pričom medzi nimi existuje veľké množstvo rozsiahlych prepojení.

Zvedavosť vedcov následne smerovala k skenovaniu mozgu pomocou MRI (magnetickej rezonancie), aby sledovali mozog ľudí zatiaľ čo potichu čítali knihy. Následne odhalili búrlivú aktivitu v našom najcennejšom orgáne, aký máme.

No to nie je všetko, hovorenie v hlave aktivuje i svaly, ktoré sú zapojené v procese reči. Ide konkrétne o proces známy ako vnútorná vokalizácia. Za pomocou špeciálneho elektrického zariadenia na meranie týchto drobných pohybov ich vedci v 50. rokoch po prvýkrát dokázali presne zmerať.

Tam to ale neskončilo. Štúdie venujúce sa vnútornej reči tiež vrhli svetlo na psychologické poruchy, pričom skenovanie mozgu ľudí s ochoreniami, ktoré zahŕňajú počutie hlasov, odhalilo, že mnohé z rovnakých oblastí, ktoré sa podieľajú na vytváraní vnútornej reči, boli aktívne počas epizód sluchových halucinácií. Vedci rovnako odhalili, že tento proces vnútorného počutia hlasu sa rozširuje aj na ďalšie časti zmyslovej súpravy.

Na spracovanie myšlienok používame rovnaký systém ako na počutie

Nedávna štúdia z Katedry lingvistiky na University of British hovorí, že vnútornú reč počujeme preto, lebo na „spracovanie myšlienok“ používame systém, ktorý slúži na spracovanie vonkajšieho zvuku.

„Vnútorná reč využíva systém, ktorý sa väčšinou používa na spracovanie vonkajšej reči, a preto môžeme „počuť“ svoj vnútorný hlas.“, vysvetľuje Mark Scott, výskumník z University of British Columbia.

Mark Scott analyzoval mozgový signál známy ako „dôsledok výboja“ – signál, ktorý oddeľuje zmyslové zážitky, ktoré si sami vytvárame, od zážitkov, ktoré sú externé. Výskumník hovorí, že kópie našich vnútorných hlasov produkované prediktívnym mozgovým signálom môžu byť vytvorené aj vtedy, keď neexistuje žiadny vonkajší zvuk. V skutočnosti sú naše vnútorné hlasy výsledkom toho, že náš mozog vnútorne predpovedá zvuk nášho vlastného hlasu.

Svoje tvrdenia opiera o experiment, v ktorom sledoval aktivitu mozgu počas toho, ako účastníci vnútorne hovorili slabiky a zároveň im púšťal slabiky z externého zariadenia. Ak to čo počuli, bolo v súlade so slabikou, ktorú hovorili, teda boli totožné, vplyv tohto vonkajšieho zvuku bol značne minimalizovaný. Keď sa však vnútorná slabika nezhodovala s vonkajším zvukom, ich vlastné vnímanie oboch zvukov sa nezmenšilo.

Zistenia poskytujú silný dôkaz, že systém zapojený do spracovania vonkajšej reči funguje aj na tej vnútornej, čo môže pomôcť s duševnými stavmi.

 „Táto práca je dôležitá, pretože táto teória vnútornej reči úzko súvisí s teóriami o sluchových halucináciách spojených so schizofréniou.“, dopĺňa.

Novší príspevok Predchádzajúci príspevok

Mohlo by sa Vám tiež páčiť