Stanfordsky vazensky experiment_titulka
Ľudské telo, Veda a technika, Zaujímavosti

Stanfordský väzenský experiment vysvetľuje, prečo sa v niektorých situáciách z nás stávajú sadisti

Zimbardo a jeho kolegovia sa zaujímali o to, či brutalita, o ktorej sa hovorilo medzi strážcami amerických väzení, bola výsledkom sadistických osobností strážcov alebo mala viac súvislostí s väzenským prostredím.

Do úvahy napríklad prichádzalo, že väzni a strážcovia mohli mať osobnosti, ktoré neodškriepiteľne viedli ku konfliktom. Rovnako ale väzni mohli prejavovať nedostatok úcty voči zákonu a poriadku, zatiaľ čo strážcovia mohli byť dominujúci a agresívni. Na druhej strane mohli väzni a strážcovia prejavovať nepriateľské správanie kvôli prísnemu mocenskému systému sociálneho prostredia väzenia.

Zimbardo predpokladal(via simplypsychology.org), že situácia robí ľudí takými, akí sú, skôr než ich osobnosť. Aby skúmal ľudské role v väzenských situáciách, Zimbardo premenil suterén budovy psychologickej fakulty Stanford University na falošné väzenie, kde sa rozhodol preskúmať jeho hypotézu podrobnejšie.

„Cieľom experimentu bolo skúmať, ako sa správajú ľudia v autoritatívnych a mocenských situáciách.“

Zo 75 uchádzačov na základe podrobných diagnostických rozhovorov, vyselektovali kandidátov s psychickými a ďalšími poruchami, ktorých následne vylúčili. Nakoniec bolo vybraných 24 tých, ktorí boli najodolnejší voči psychickým problémom. Zároveň treba povedať, že účastníci štúdie sa navzájom nepoznali pred začatím experimentu a za účasť na ňom dostávali 15 dolárov denne.

„V rámci tohto experimentu boli dobrovoľníci rozdelení na skupinu väzňov a dozorcov. Väzňov umiestnili do simulovanej väzenskej celi a dozorcov, ktorí mali autoritu nad väzňami, do simulovaného väzenského prostredia.“

Experiment začal reálnym zatknutím účastníkov

S väzňami bolo zaobchádzané rovnako ako s ostatnými zločincami – boli zatknutí vo svojich domovoch bez varovania a odvezení na miestnu políciu. Kde im boli odobraté odtlačky prstov, následne boli vyfotografovaní a „zaregistrovaní“. Potom boli prevezení so zaviazanými očami na psychologickú katedru Stanford University, kde mal Zimbardo suterén upravený na väzenie so železnými dverami a oknami, holými stenami a malými celami. Tu sa začal proces deindividuácie.

Keď väzni dorazili do väzenia, boli zbavení odevov, odobrali im všetky osobné veci, ktoré im boli odobraté a následne zamknuté, a dostali väzenské oblečenie a posteľnú bielizeň. Dostali uniformu a boli oslovení len podľa svojich čísel. Použitie identifikačných čísel malo zaistiť anonymitu väzňov. Každý väzeň musel byť oslovený len podľa svojho identifikačného čísla a mohol sa odkazovať len na seba a na ostatných väzňov číslom.

Ich odevom bola košeľa s číslom, ale bez spodného prádla. Na hlave museli nosiť tesnú nylonovú čiapku, a mali aj reťaz na jednej z nôh. Všetci strážcovia mali na sebe jednotné uniformy khaki a okolo krku im visela píšťalka a so sebou niesli obušok požičaný od polície. Strážcovia nosili aj špeciálne okuliare, aby bolo nemožné nadviazať očný kontakt s väzňami.

Traja strážcovia pracovali v osmihodinových zmenách (ostatní strážcovia zostali v pohotovosti). Strážcovia dostali inštrukcie, aby urobili všetko, čo považujú za nevyhnutné na udržanie práva a poriadku vo väzení a aby získali rešpekt väzňov. Fyzické násilie nebolo povolené.

Zimbardo pozoroval správanie väzňov a strážcov (ako výskumník) a tiež vystupoval ako väzenský dozorca.

Strážcovia sa vžili do rolí o niečo skôr ako väzni

Veľmi rýchlo sa strážcovia aj väzni vžili do svojich nových rolí, pričom strážcovia svoju úlohu prijali rýchlo a ľahko.

„Počas experimentu sa ukázalo, že účastníci rýchlo začali prejavovať správanie zodpovedajúce ich pridelenej úlohe. Dozorcovia sa stali autoritatívnymi a nadväzovali nad väzňami kontrolu a moc, zatiaľ čo väzni sa stali pasívni, podriadení a začali prejavovať známky úzkosti a stresu. Bolo pozorované, že niektorí dozorcovia začali používať psychologické a fyzické násilie voči väzňom, čo ukázalo, ako silne môže prostredie ovplyvniť správanie jednotlivcov.“

Už po niekoľkých hodinách experimentu sa niektorí strážcovia začali obťažovať väzňov. O 2:30 hod. ráno boli väzni zobudení výstražnými píšťalkami pri prvej z mnohých „kontroly“.

Kontroly slúžili na zoznámenie väzňov s ich číslami. Dôležitejšie bolo, že poskytovali pravidelnú príležitosť pre strážcov na výkon kontroly nad väzňami.

Väzni sa čoskoro začali správať ako typickí väzni. Veľa času sa venovali diskusiám o väzenských témach.

Začali brať väzenské pravidlá veľmi vážne, akoby boli pre nich a ostatných väzňov výhodou a porušenie pravidiel by znamenalo katastrofu pre všetkých. Niektorí dokonca začali stáť na strane strážcov proti väzňom, ktorí neposlušne nekonali podľa pravidiel. Okrem iného začali aj „donášať“ jeden na druhého strážcom.

Počas nasledujúcich piatich dní bolo psychické týranie väzňov „strážcami“ čoraz brutálnejšie. Po návšteve psychologičky Christiny Maslachovej, aby zhodnotila podmienky, bola rozrušená, keď videla, ako sa správajú účastníci štúdie, a konfrontovala Zimbarda. Experiment ukončil na šiesty deň.

„Stanfordský väzenský experiment naznačil, že situácia a prostredie môžu mať významný vplyv na správanie ľudí.“

Novší príspevok Predchádzajúci príspevok

Mohlo by sa Vám tiež páčiť